ODSTÚPENIE PODKARPATSKEJ RUSI SOVIETSKEMU ZVÄZU V ROKU 1945 AKO TRAGÉDIA NÁRODNOSTNEJ MENŠINY PODKARPATSKÝCH RUSÍNOV (1) – výstup Valerija Paďaka, PhD v Poslaneckej snemovni Parlamentu ČR (Praha, 5 novembra 2015)

5. novembra 2015 v Poslaneckej snemovni Parlamentu ČR – Státní akta, Sněmovní 4, Praha – sa pod záštitou ministra kultúry Českej republiky Daniela Hermana a podpredsedu Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky Jana Bartošeka konal seminár 'Podkarpatská Rus – 70 let poté. Odstoupení Podkarpatské Rusi Sovětskému svazu v roce 1945. Příspěvek k dějinám českého parlamentarismu', usporiadaný poslancom Jiřím Junekom. Tejto dôležitej akcie sa zúčastnil Valerij Paďak, PhD z Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove (Slovensko) s príspevkom 'Odstúpenie Podkarpatskej Rusi Sovietskemu Zväzu v roku 1945 ako tragédia národnostnej menšiny podkarpatských Rusínov, ktorá trvá dodnes'.

V roku 1944 Sovietsky Zväz anektoval územie Podkarpatskej Rusi – autonómnej časti Československa. Po páde totalitarizmu vo východnej a centrálnej Európe (1989) sa táto problematika stala dôležitou pre pochopenie imperátorských ambícií Sovietskeho Zväzu po Druhej svetovej vojne – kontrolovať politický a ekonomický život čo najväčšej časti Európy. Podľa najnovších definícií, akýkoľvek model 'bezkrvavej' anexie môžeme označiť hybridnou vojnou. V nie tak dávnej minulosti sa hybridná vojna zopakovala: Ruská Federácia ako nástupca Sovietskeho Zväzu ukázala imperátorské snahy zaviesť v XXI. storočí nové politické usporiadanie v Európe – anektovala Krym a východné územia Ukrajiny (2014).
Historická podkarpatská Rus
Pre mnohých je otázkou, čo znamená 'Podkarpatská Rus', kde je táto zem, aké územia zahŕňa? Podkarpatská Rus dostala svoj názov od názvu dominujúceho na južných svahoch Východných Karpát etnika – podkarpatských Rusínov, hoci žili s nimi v susedstve tiež iné národy – Maďari, Rumuni, Slováci, Rómovia, Židia, Nemci a i. Je dôležité vedieť, že toponymum 'podkarpatská Rus' (fakticky, s malým písmenom: podkarpatská Rus) bolo v Uhorsku neoficiálnym samooznačením, ktoré používala rusínska inteligencia od polovice XIX. storočia na označenie svojich etnických území. Pod tým toponymom sa chápalo územie od rusínskych obcí Osturňa pod Tatrami a Kamienka na západe až do Hoverly a prameňa ľavého prítoku Tisy – rieky Ruskova na východe. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1869 v Uhorsku bolo 448 040 podkarpatských Rusínov.
V rokoch 1919 – 1939 sa toponymom 'Podkarpatská Rus' (s veľkým písmenom: Podkarpatská Rus) označovala len východná časť historickej podkarpatskej Rusi, to znamená len ten región (štyri župy: Marmarošská, Ugočská, Berežská a východná časť Užskej župy), ktorý podľa Saint-Germainskej mierovej zmluvy dostal právo na sebaurčenie a vytvorenie svojho samostatného štátu, ale ktorý rozhodnutím Centrálnej ruskej národnej rady v Užhorode súhlasil s pripojením ku štátu Čechov a Slovákov. V roku 1919 autonómny kraj Podkarpatská Rus bol začlenený do novovzniknutého Československa. (Dnes je územím Zakarpatskej oblasti Ukrajiny).
Až od tohto času (od roku 1919) má západná časť historickej podkarpatskej Rusi neoficiálny názov 'Prešovská Rus' a bez akéhokoľvek statusu sa stala súčasťou slovenských území, začlenených do Československa. (V súčasnosti je územím Slovenskej republiky).
Podľa oficiálneho sčítania ľudu v roku 1921 bolo 372 500 osôb rusínskej národnosti na Podkarpatskej Rusi a 85 628 osôb na slovenskom území Československa (hlavne v Prešovskej Rusi). V roku 1930 podľa sčítania obyvateľstva to už bolo 446 916 a 91 079 Rusínov.
Hoci od roku 1944 dodnes na Podkarpatskej Rusi/v Zakarpatskej oblasti vláda ignoruje oficiálne sčítanie Rusínov, odhaduje sa, že dnes na tomto území žije viac ako 850 tisíc obyvateľov rusínskej národnosti. Taktiež na Slovensku (hlavne na území bývalej Prešovskej Rusi) podľa oficiálnych sčítaní (2001; 2011) k rusínskemu (či ako variant – ukrajinskému jazyku) ako svojmu materinskému jazyku sa hlási spolu viac ako 60 tisíc obyvateľov.
Ešte jedna poznámka: v historickom kontexte všetci Rusíni na južných svahoch Východných Karpát (severo-východná časť bývalého Uhorského kráľovstva) sú nositeľmi subetnonyma 'podkarpatskí Rusíni'. Život všetkých podkarpatských Rusínov je determinovaný tak všeobecnou históriou, kultúrou, vierou, mentalitou, ako aj všeobecným historickým údelom.
Pre impérium, akým bol Sovietsky Zväz, bolo strategickým cieľom v Druhej svetovej vojne ovládnuť centrálnu Európu. Aby sa to splnilo, napríklad v regióne Horného Potísia, Sovietsky Zväz v prvej etape v roku 1944 okupoval východnú časť historickej podkarpatskej Rusi. Medzitým, západná časť ostávala súčasťou Československa. Až po komunistickom prevrate, inšpirovanom Sovietskym Zväzom v roku 1948, sa Československo stalo politicky i ekonomicky závislé od Moskvy. V Československu (ako predtým na Podkarpatskej Rusi) rukami vládnucej komunistickej vlády sa začala likvidácia 'rusínskej' národnosti.
Pre podkarpatských Rusínov to znamenalo, že v totalitnom štáte, akým Sovietsky Zväz vždy bol, ale taktiež v podtotalitárnom Československu, ich nútili vzdať sa všetkých svojich etnických a mentálnych znakov, akými sú:
— národnosť (Rusín, podkarpatský Rusín),
— jazyk (rusínsky),
— cirkev (likvidácia gréckokatolíckej cirkvy, jej Mukačevského a Prešovského biskupstva, namiesto ktorej zaviedli cudziu ruskú pravoslávnu cirkev; na Podkarpatskej Rusi biskupa Teodora Romžu nemilosrdne zlikvidovalo NKVD-KGB; a taktiež na Prešovskej Rusi prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča vláda dala do väzenia, z ktorého sa už živý nevrátil),
— mentalita a viera (zákaz vykonávať cirkevné obrady a dodržiavať sviatky (Vianoce, Veľká noc, krstiny a i.), zákaz katechizovať mládež. Na území Zakarpatskej oblasti do toho – totálne zavádzanie sovietskej 'komunistickej' bezbožnosti, ateizmu, internacionalizmu, kolektivizmu, a ďalších '-izmov', v protiklade tradičným európskym hodnotám.

Zdroj: http://holosy.sk/ ( zde naleznete taky pokračování přispěvku )