Občanské sdružení Společnost přátel Podkarpatské Rusi bylo založeno v roce 1990. Ideově navazuje na Klub přátel Podkarpatské Rusi založený v období meziválečného Československa v Bratislavě. Cílem Společnosti je zejména prohlubování vztahů s občany a organizacemi Zakarpatské oblasti Ukrajiny (bývalé Podkarpatské Rusi), podpora Rusínů na území České republiky a popularizace Podkarpatské Rusi (Zakarpatské oblasti) v ČR. Společnost vydává časopis Podkarpatská Rus, další neperiodické publikace, pořádá besedy, výstavy a filmové projekce. Členy Společnosti jsou Rusíni, Češi narození na území Podkarpatské Rusi a lidé mající vztah k tomuto území. Členská základna čítá okolo 500 lidí z České republiky i dalších států. Ve vedení Společnosti se postupně vystřídali Alexandr Veličko, Jaromír Hořec, Miloslav Kopecký, Jiří Havel, Agáta Pilátová a Dagmar Březinová.

Na co myslí Fedor Vico

Každý tvor, teda aj človek, má svoje osobitosti, svoje spôsoby vyjadrovania a celkovú prezentáciu vo vzťahu k okoliu. Človek nemá rád, ak ho niekto príliš usmerňuje, diriguje, alebo (ako nás kedysi na vojne) šikanuje, buzeruje, či s ním všelijako manipuluje. A ešte k tomu od takého človeka ( skupiny ľudí, minority, národnostnej menšiny, národa), vyžaduje lásku, vernosť, obdiv, oddanosť, poslušnosť a stotožnenie sa z útvarom nielen vojenským, ale i štátnym a to napríklad aj tak, aby si obhrýzal nechty pri zápase národného mužstva, aj keď nikto z jeho komunity nesedí, obrazne povedané, ani len na striedačke.
Ale za príkladmi netreba chodiť ani ďaleko, ani do hlbokej minulosti a dalo by sa o nich hovoriť aj do nekonečna v krčme, ktorá nemá záverečnú.
Jedného dňa pred pár rokmi sme sa odviezli autobusom do istej rusínskej dediny na východnom Slovensku. Sprevádzali sme našich hostí z Ameriky, väčšinou už len potomkov rusínskych vysťahovalcov. Bolo dohodnuté, že v miestnom drevenom kostolíku pre nich farár odslúži starosvovienskú cyrilometodejskú liturgiu, ktorej podobu si ich predkovia uchovávali vo svojom srdci aj ďaleko za morom.
Keď však prítomní namiesto"Hospody pomiluj" počuli "Pane zmiluj sa" a celá liturgia pokračovala v slovenskom jazyku, bola Služba pozastavená a sprostredkovatelia sa farárovi snažili diskrétne vysvetliť, s akými očakávaniami prišli títo ľudia do kostolíka svojich predkov.
Farár sa bránil argumentom, že Najvyššiemu je jedno v akej reči sa k nemu veriaci prihovárajú.
Na to mu odpovedal vtedajší predseda Svetovej rady Rusínov a až do smrti dramaturg prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča Vasiľ Turok takto: " Keď je to teda jedno, otče, tak potom na akého boha stvoril nás, Rusínov ?!"
Liturgia potom prebiehala k spokojnosti prítomných.
Amiň.